Zelenými kopčekmi
Začíname v Oviede, kde robíme ešte nutné nákupy (plyn na varenie) a ostávame tam jednu noc. Zvyšný čas využívame na túlanie po historickom meste. Oddychujeme aj v krásnom parku s veľkým stromami, kde majú výbeh miestne psy a ich majitelia. Psy robia dobrú show. Na obed nám ide vlak do horskej dedinky Busdongo, kde sa začína naša pešia púť. Stále sledujeme predpoveď a desí nás neskutočne veľa dažďa a búrok. Pohorie kam sa chystáme totiž zachytáva väčšinu vlhkosti smerujúcej od Atlantiku. Vlak nás vezie po horskej krútiacej sa železnici z 200m.n.m do 1300m.n.m. Pripomína nám to našu železnicu z Turčianskych Teplíc do Banskej Bystrice - len je niekoľkonásobne dlhšia. Ponárame sa do tmavých oblakov a zo zvedavosťou sledujeme okolité hory. Po dvojhodinovej ceste nás vlak vypľuje na obrovskej prázdnej stanici. Prší ako z krhly. No nič, nastrojíme sa do nepremokavého oblečenia. Každý má svoje know how. Kaťa s Marekom vytasia svoje turistické dáždniky, ktoré si kúpili tesne pred cestou, keď videli tú predpoveď. Martin navlieka svoje červené pončo. Kamila dáva na hlavu klobúk a goratexovú vetrovku. Ja mám biely skafander - nepremokavé nohavice a bundu. Po piatich minútach pochodu pršať prestane, a ostávajú nad nami visieť len tmavé mračná. Naša výbava dážď úspešne odplašila, pre začiatok. Večer nás čaká len kratší pochod do údolia Val del Cuadro, kde máme vyhliadnutú útulňu. Chatka je žiaľ zamknutá, takže staviame tábor na lúke pred ňou.
 |
| Oviedo (foto: Kamila) |
 |
| Nocľah vo Val del Cuadro |
Druhý deň sa budíme do slnečného počasia a pokračujeme údolím na vrch Estorbín del Valvedre. V údolí ani na hrebeni nie je žiadne turistické značenie, ale dá nasledovať viditeľný chodník s občasnými mužíkmi. Na vrchole sušíme spacáky a stany, lebo dole v údolí bola riadna rosa. Postupne sa začína zmrákať. Pokračujeme ešte chvíľu po hrebeni, ale pri pohľade na vývoj počasia radšej utekáme do údolia Valle Aguazones. Spúšťa sa silný lejak s krúpami, niekde hore zahrmí a oblohu pretne zopár bleskov. Podobne to bude s počasím pokračovať aj nasledujúce dni. V údolí obdivujeme vodopády. Dole natrafíme na útulňu. Je v nej celkom čisto, a tak sa tu premočení rozhodneme ostať. Večer rozložíme plachtu a karimatky priamo na podlahe, v interiéri chýbajú postele.
 |
| Výstup z Val del Cuadro na Estorbín del Valvedre. |
 |
| Zostup z vrcholu Estorbín del Valvedre |
 |
| Valle Aguazones |
 |
| Útulňa vo Valle Aguazones |
 |
| Večerný relax pred útulňou. |
Ráno vstávame a v rannej rose sa brodíme do lesa, kde málo čitateľný chodník vedie smerom na hrebeň. Vlastne nie je ani na žiadnej mape, len podľa heatmapy zo športovej aplikácie Strava tušíme, že tadiaľto sa asi dá prejsť, lebo tu zopár bežcov zanechalo svoje GPS "stopy". Lesov je v tejto krajine inak dosť málo, väčšinou sú tu trávnaté a krovinaté pláne. Tento les je pekný, so zakrpatenými pokrútenými brezami. Chvíľu sa aj predierame, kým sa zase nenapojíme na viac vychodený kravský chodník vedúci po vrstevnici na hrebeň do sedla Cocháu Morgao. Hore špekulujeme a volíme rýchlejšiu trasu traverzujúcu severnou stranou ponad údolie. Z úctivej diaľky radšej obchádzame brechajúcich psov strážiacich stáda kráv a oviec. V sedle Cocháu de la Madera sa napájame na hrebeň a dúfame, že ho stihneme prejsť ešte pred búrkou. Stretávame kamzíkov, ktorí sú oproti Tatranským veľmi plachí a utekajú už z veľkej vzdialenosti. Na vrchole Pico Llastres sa spustí dážď. Chceli sme si ešte zájsť na Pico Huevo (Vajíčko), ale odbočujeme radšej do údolia smerom na útulňu La Mamergona. Doháňa nás búrka a v hmle a hrmení ešte aj musíme hľadať chodník, lebo mapa nás sklamala a značený chodník na nej nakreslený vlastne neexistuje. Útulňu sa nám podarí úspešne nájsť a je to úplný luxus. Poschodová posteľ, taký čistý a zrenovovaný interiér, že by to chcelo mať aj prezuvky a hneď vedľa studnička s pitnou vodou. Večer nás cez dvierka skontroluje zvedavá kravička, ktorých sa vonku pasie neúrekom. Celú noc počuť ich dupanie. Až nasledujúce ráno zisťujeme prečo - kone a kravy využívajú kamennú stenu útulne ako škrabadlo.
 |
| Výstup do Cocháu Morgao. (foto: Marek) |
 |
| Výstup do Cocháu Morgao |
 |
| Kravskými chodníčkami |
 |
| Večer na útulni La Mamergona |
 |
| Zvedavé kravky |
 |
| La Mamergona |
Nasledujúci deň nás čaká pekná hrebeňovka cez Sierra del Ajo. Chodník je neznačený, informácii o náročnosti terénu máme málo, tak mám kúsok kameň v bruchu, že ako to pôjde. Našťastie terén je v pohode a chodník je lepší, ako sme čakali. Na niektorých miestach volíme kvôli náročnému terénu na hrebeni traverz tesne popod neho po vychodených chodníčkoch. Cez deň je horúčava a Kaťa s Marekom využívajú úspešne svoje turistické dáždniky ako slnečník. Na obed zase prichádza búrka a prinúti nás zbehnúť cez kroviny strmým svahom rovno do údolia Valle Riopínos de los, kde je dolná stanica jednej zo sedačiek lyžiarskeho strediska San Isidro. Schováme sa pod prístrešok a varíme si skoršiu večeru. Okolo štvrtej poobede pršať prestane a vyčasí sa. Rozmýšľame, či tu už ostať bivakovať, alebo pokračovať ďalej. Vyhráva naša zvedavosť, veď vidno je až do desiatej. Prehupneme sa cez hrebeň a po zjazdovkách na druhej strane schádzame do dedinky La Raya, ktorá je hlavné východisko tohto lyžiarskeho strediska. Tu vymäkneme a ubytujeme sa v hoteli.
 |
| Výstup z La Mamergona. Naznačená hrebeňová trasa z pred dvoch dní. |
 |
| Sierra del Ajo |
 |
| Ukážka miestnej pestrofarebnej "kosodreviny". (foto: Marek) |
 |
| Výstup na Pico de Fuentes |
 |
| Sierra del Ajo. Naznačená naša trasa do La Raya. |
 |
| Dáždniky poslúžili aj proti slnku. (foto: Kamila) |
Nasledujúci deň prší už od rána, preto sa váľame na hoteli až do obeda. Na obed je zamračené, ale prestáva pršať, a tak pokračujeme smerom na ďalší hrebeňový úsek Sierra de Mongayo. Z diaľky obdivujeme skalu pripomínajúcu traktor s vlečkou a vysoký vápencový vrchol Pico Torres. Je to síce kúsok zachádzka, ale rozhodneme sa to obzrieť. V traktore je pekné okno a v ňom riadny prievan. Počasie je ale použiteľné a tak časť skupiny neodolá a naľahko vybieha na vrchol. Hornina je tu zaujímavá, drolivý a drsný pieskovec vo farbe žuly sa strieda s vápencami. Pokračujeme potom po hrebeni smerom na východ do sedla Collado Acebal, kde by mala byť útulňa. Blíži sa búrka, začína silno fúkať a pršať. Už aj Kaťa a Marek balia dáždniky a všetci sa dávame do nepremokavých vecí. Opúšťame hrebeň a radšej traverzujeme kravskými chodníčkami v údolí. Vyfúkaní prichádzame k útulni Acebal, ktorá je žiaľ zamknutá, asi je to len súkromná chatka. Večeru varíme na jej verande a staviame stan na jedinom rovnom mieste v závetrí priamo na kravskej trase k prameňu a dúfame, že nám to kravy nespočítajú.
 |
| La Raya |
 |
| Obdivujeme "Traktor" a tešíme sa na výstup na Pico Torres |
 |
| Okno v Traktore |
 |
| Výstup na Pico Torres. Vzadu vidno Collado Acebal - náš dnešný cieľ. |
 |
| Výhľad z Pico Torres. Naznačená časť včerajšej aj dnešnej trasy. |
 |
| Počasie sa kazí. V pozadí Pico Torres. |
Ráno sa budíme do ďalšieho upršaného dňa a tak sa nikam neponáhľame a v stane chvíľu oddychujeme. Keď sa vychystáme, pokračujeme smerom na Collado de las Agujas. Vzhľadom na dažďové prehánky, hmlu na hrebeni a silný vietor sa rozhodujeme, že časť hrebeňa obídeme cez údolie Llanu el Violosu zo severu. Schádzame zo sedla a pozorujeme stádo kamzíkov. Za chvíľu vidíme nejakú divnú tmavú huňatú hrču v diaľke, ako pochoduje hore svahom naproti nám. Okrádam Kamilu o jej foťák so zoomom a tešíme sa z pozorovania (pre niektorých prvého) medveďa vo voľnej prírode. Maco nás ihneď zacíti, a už len vidíme tučnú medvediu riť skákajúcu dole údolím. Dole na čistinke sa pasie obrovský tmavý býk, ktorý to tam dáva na pána a medveďa utekajúceho okolo neho má pekne na háku. Neskôr zisťujeme
v novinách, že táto oblasť má až 370 medveďov... Medveď zmizne v kroví dole v doline a my pokračujeme ďalej cez údolie do sedla La Molía. Vietor stále veje, ale hmla a dážď ustal, takže volíme hrebeň cez Pico el Páramo. V sedle Collá Zampuerna sa spúšťa poriadný lejak aj s bleskami a preto schádzame úplne mimo hrebeň do údolia Valle los Carros hľadajúc vhodné miesto na kempovanie. Učíme sa navigovať, ktorý druh krovia je čo najschodnejší. Nachádzame vhodné miesto pripomínajúce tundru. Počasie ostáva stále mizerné a vyzerá to tak, že si dnes vyskúšame po prvý krát chuťovku - stavanie a zaliezanie do stanu úplne premočení. Ešte teraz vidím tie nadšené tváre... Ako sa na správnu tundru patrí, od polnoci sa spúšťa víchor, ktorý nám lomcuje so stanom až do rána.
 |
| Medveď. (foto: Kamila) |
 |
| Medveď a býk. (foto: Kamila) |
 |
| Miestna flóra. Pracovný názov "Pagoda". |
 |
| Výhľad na údolie Llanu el Violosu. Naznačená naša trasa červeno a medvedia trasa hnedo. |
 |
| Hrebeňovka cez Pico el Páramo |
 |
| Sup. (foto: Kamila) |
 |
| Radosť z kempovania v daždi. |
Nadšenie nás neopúšťa ani ráno. Trénujeme varenie raňajok a balenie v stane a vyrážame do hmly a mrholenia. Schádzame na asfaltovú cestu v údolí a ňou prejdeme do sedla Puerto de Tarna. Tešili sme sa, že tu bude nejaké občerstvenie, ale je tu totálne pusto. No nič, čaká nás zaujímavá etapa. Hrebeň je tu členitý a aj kvôli sychravému počasiu spájame na mape neznačené kravské chodníky údoliami popod Sierru de Llobides a mohutný vrchol Peña Ten. Za ním v údolí Arcenorio by nás mala čakať vraj luxusná útulňa, tak sa aspoň tešíme, že sa bude kam schovať. Blúdenie je to zaujímavé, značenie žiadne, našťastie nás podržala španielska topografická mapa a ortofotomapa, kde si aspoň kontrolujeme, či sú tie kravské chodníky vôbec viditeľné. Neradi by sme sa zapráskali niekde v hustom kroví. Stretávame druhého človeka za celú túto etapu - miestneho motorkára, ktorý si tu bol skontrolovať kravy. Nechápem ako zvládol jazdu v tom šmykľavom bahne. Údolie popod Peñu Ten je impozantné, škoda že nie je veľmi vrcholové počasie, určite by ten kopec stál za odbočku. Kaťa dnešný deň nazvala prezliekací - pri neustálych prehánkach sme sa niektorí neustále obliekali a vyzliekali z nepremokavých vecí. Útulňa Ermita Arcenorio na ktorú sme sa tak tešili je súčasť kaplnky, no vo vnútri je to bieda. Strecha je deravá, matrace na 4 posteliach zatuchnuté a niekto tam odložil záchod ToiToi, našťastie prázdny. Časť partie preto radšej stavia stan. Večer sa vyčasuje a obdivujeme okolie. Miesto je to nádherné a fotogenické. Celkom to tu žije, sú tu viaceré obývané pastierske domčeky a množstvo kráv.
 |
| Tundra. |
 |
| Predieranie sa mokrými kríkmi po kravských chodníčkoch. Naznačená dnešná trasa cez El Puertu. |
 |
| Sierra de Llobides |
 |
| Kravky na paši. (foto: Kamila) |
 |
| Zostup popod popod Peñu Ten na útulňu Ermita Arcenorio |
 |
| Interiér útulne Ermita Arcenorio. Toitoika bola našťastie prázdna. |
 |
| Údolie Arcenorio s naznačenou trasou. |
Budíme sa do slnečného rána. Dnes je posledný deň prvej etapy. Cez sedlá Collada Campa a Collada Juspabierna traverzujeme krásnymi chodníčkami ponad údolie Valdemagán k vrcholu Peña Negra. Vzdušné traverzy ponad zrázy mi pripomínajú poľovnícke chodníky pod Kriváňom v Kotlinách a Škaredom žľabe. Aj kamzíky tu stretávame, dokonca títo už sú podobne priateľskí ako tí v Tatrách. Tešíme sa z pekného počasia a vybehneme si na vrchol Peña Negra, z ktorého je pekný výhľad na našu ďalšiu etapu - impozantné vápencové múry pohoria Picos Europa. Dole vidíme dedinku Oseja de Sajambre, kam máme dnes namierené. Po krátkej hrebeňovke do sedla Puerta Zalambral schádzame značeným a dobre viditeľným chodníkom do údolia. Dole sa viditeľne otepľuje a s chuťou oberáme množstvo jahôd popri ceste. Všímame si tabuľku s varovaním pred kliešťami - a hneď jeden lezie Kati po ruke. Doteraz s nimi nebol vôbec problém, ale to sme asi boli stále dostatočne vysoko. V Oseji de Sajambre zháňame taxík do mesta Cangas de Onís, kde si chceme dokúpiť zásoby a dať si oddychový deň. Pýtame sa chlapov sediacich v bare a hneď to máme vybavené. Onedlho prichádza dodávka a za 50 Eur sa už vezieme 30 kilometrov hlbokým kaňonom. V meste nachádzame ubytovanie na dva dni a tešíme sa, ako sa fajne doštopkáme.
 |
| Ermita Arcenorio |
 |
| Príroda medzi Collada Campa a Collada Juspabierna |
 |
| Collada Juspabierna. Kreatívne sušenie. |
 |
| Traverz ponad Valdemagán. (foto: Martin) |
 |
| Výhľad z Peña Negra s naznačenou trasou zostupu. |
 |
| Zostup do Oseji de Sajambre. |
Picos de Europa
Oddychový deň využívame na nákup potravín a návštevu historického centra Cangas de Onís. Obdivujeme tam stredoveký oblúkový most, ktorý nám pripomína ten v Mostari v Bosne a Hercegovine. Toto mesto slúži aj ako východisko do národného parku Picos de Europa, kam plánujeme našu ďalšiu päťdňovú etapu. Rozhodujeme sa, že sme pohodlní a budeme spať už len na chatách, ktoré tam fungujú podobne ako naše vo Vysokých Tatrách. Bojujeme s elektronickým rezervačným systémom chát, ktorý je len v španielčine. Skoro tri hodiny špekulujeme a podľa predpovede počasia plánujeme jednotlivé etapy. Pôvodne sme chceli ísť známy okruh Anillo de Picos. Prvé dva dni vychádza ale veľmi zlá predpoveď s množstvom zrážok, takže trasu upravujeme a plánujeme na tieto dni kratšie etapy v západnej časti pohoria (Skupina Cornión). Tú od strednej časti (Skupina Urriello, kde chceme skončiť) oddeľuje hlboké údolie Valdeón s dedinkou Caín, ktoré musíme prekonať. Na neskoršie dni s lepším počasím si tak nakladáme 2000 metrové prevýšenie na 2 dni po sebe.
 |
| Špekulujeme nad menu pri jednej z reštaurácií. |
 |
| Most v Cangas de Onís. (foto: Marek) |
Ďalší deň sa vezieme autobusom k plesám Covadonga, kde je návštevnícke centrum národného parku. Pozeráme si tam 3D model pohoria. Nechceme veriť, že ten kaňon, ktorý nás čaká za pár dní je až tak hlboký. Krátko sa tam zdržíme a pokračujeme krasovou krajinou po dobre značenom chodníku na chatu Vega de Ario. Všade sa pasú kravky a ovce. Začína pršať a tak pridávame do kroku. Na chatu dorazíme celkom zavčas a tak oddychujeme v jedálni za stolom a hráme hry. Horské chaty tu majú zaujímavý režim. Batohy a obuv sa musí nechať v predsieni, kde je na to vyhradený priestor. Do jedálne sa smie len v prezuvkách a do nocľahárne nás pustia až večer. Ubytovanie berieme aj s večerou, chceli sme ušetriť na váhe a aj chceme vyskúšať, čo nám ponúkne miestna kuchyňa. Urobili sme dobre, večera bola výborná a kto chcel, mohol si pýtať dupľu do sýtosti. Na chate sa chvália špeciálnym eko-bio kompostovacím záchodom, čomu fandím a určite to prírode uľaví. Škoda, že ho večer nechali zamknutý a uľavovať si musíme vonku v neďalekom krasovom závrte. Vidno, že sa to tam robí pravidelne. Akurát tam chýba tabuľka voľno/obsadené...
 |
| Výstup z Covadonga na Vega de Ario. |
 |
| Výstup z Covadonga na Vega de Ario. |
 |
| Výhľad z chaty Vega de Ario. (foto: Kamila) |
Čaká nás ďalší daždivý deň, ale po ďalšiu chatu Vegarredonda je to len 7 kilometrov s prevýšením okolo 400 metrov. Veď to dáme určite do troch hodín, hovoríme si. No to sme sa pekne mýlili. Motáme sa náročným a slabo značeným krasovým terénom, kde treba obchádzať závrty, liezť po zvlnenej vápencovej skale a neustále kontrolovať smer a hľadať správnu trasu. Nakoniec nám to trvá šesť hodín a prichádzame na chatu celkom unavení. Etapa to bola ale krásna, stretli sme kamzíky a videli množstvo priepastí a aj jednu jaskyňu. Na chate je skvele vyriešené kúrenie, radiátor je hneď pod lavicami. Vďaka tomu preschneme v priebehu dvoch hodín, ani sa netreba vyzliekať. Večera zasa nemá chybu a dokonca nám dali (asi omylom) v porovnaní so susedmi aj viac koláčikov ako dezert. Dobre sa na tom bavíme a frešeme, kým sa na to nepríde. Inak raňajky sú tu skoro všade veľmi slabé. Len kúsok suchého pečiva, maslo a džem, žiadne syry, vajíčka ani salámy.
 |
| Krasové bludisko na trase z Vega de Ario na Vegarredonda. |
 |
| Salamandra škvrnitá. (foto: Marek) |
Ráno sa miestni chatári balia a s oslíkmi a psami vyrážajú na zásobovaciu misiu. Jeden zo psov má ale asi chuť na dobrodružstvo a pridáva sa k turistom pred nami. Väčšina ľudí ide okruh Anillo, my sa odpájame v sedle La Faragua. Zrazu vidíme toho psa, ako nás nasleduje. Je sám a pridáva sa k nám. Vyzerá to tak, že sa tu vyzná, ide pred nami a ukazuje nám cestu. Máme však dlhú cestu a snažíme sa ho vrátiť a odohnať, nech sa vráti na chatu. Snaha je to márna a tak sa stáva našim parťákom na celý dnešný deň. Je to fenka a Kaťa jej dáva meno Olá, ako španielsky pozdrav "ahoj". Predpoveď hlási na zbytok etapy krásne počasie. Čaká nás prechod cez dolinu Chou Santo s výškovým prevýšením skoro 2000 metrov smerom nadol do dedinky Caín, kde chceme prespať v turistickej ubytovni. Trasa ani nevedie po okruhu Anillo de Picos, tak váhame či je to dobrý nápad, terén bol včera celkom náročný. Našťastie sa ukáže, že chodník je krásne vyložený kameňmi podobne ako v Tatrách a ide to jedna radosť. Prvá polovica trasy vedie cez krasové údolia obkolesené vápencovými horami (Torre). V druhej polovici nás čaká poriadny zošup do Caínu (údolie Valdeón). Kamzíky nám aj dnes robia spoločnosť a kontrolujú nás aj psa zo skál nad nami. Je riadne horúco. Obdivujeme krúžiacich supov, dokonca sa Kamile podarí jedného aj nafilmovať, ako sa hostí na nejakom kúsku mäsa. Pod lúkou Séa Mesones natrafíme na vodopád, ktorý je prístupný hneď vedľa chodníka. Neváhame a už sa všetci sprchujeme. Voda padajúca z 20-metrovej výšky má celkom silu. Chodník je tu stále dobre postavený a na zrázoch sú tu aj reťaze. Naša Olá nás sprevádza až do Caínu, kde musíme miestnym vysvetľovať, že to nie je náš pes. Pokarhajú nás, že sme psa neodohnali a narobili chatárovi robotu, vraj naokolo po ceste je to autom celý deň. Dúfam, že sa podarí psa vrátiť. Ubytovanie v ubytovni (albergue) je príjemné, večera výdatná.
 |
| Chata Vegarredonda. (foto: Marek) |
 |
| Údolie Chou Santo. Olá nás vedie. (foto: Marek) |
 |
| Údolie Chou Santo (druhá časť). |
 |
| Oddych medzi vežami v Chou Santo. (foto: Kaťa) |
 |
| Naša Olá nás vedie do Caínu. (foto: Marek) |
 |
| Začína zostup do Caínu. (foto: Kamila) |
 |
| Kamzíky. (foto: Kamila) |
 |
| Zostup do Caínu. Vrátane zajtrajšieho výstupu. |
 |
| Ideme sa kúpať. |
Vyrážame skoro ráno, dnes nás čaká 2000 metrov nahor. Olá samozrejme ušla a zase sa chce k nám pridať. Neostáva nám nič iné, ako ju zamknúť za plotom našej ubytovne a rýchlo padáme, aby sme chatárovi z Vegarredondy nenarobili ešte viac roboty. Ešte 500 metrov od Caínu počujeme Olino štekanie... Stúpanie začína poriadne zhurta, vedie aj cez skalný zráz, kde by nás asi pes ani nemohol nasledovať. Po 2 hodinách a 500 výškových metroch naberáme z pekne upraveného napájadla vodu a robíme si zásoby, je to po chatu Vega de Uriellu posledná možnosť. Stúpame strmým a hlbokým kaňonom a začína byť poriadne horúco. Na obed sa dostávame do krasového údolia Hoyo Grande a nad nami sa týči 800 metrov vysoká stena najvyššej hory Torre Cerredo. Slnko tu páli, je tu horúčava a tieňa tu hore nieto, Kaťa s Marekom využívajú naplno svoje dáždniky. Stúpame do sedla Horcada de Caín. Na jendom úseku ideme po suťovisku s obrovskými balvanmi a Kaťa jeden uvoľňuje. Padá jej to na palec na nohe a celkom ju to bolí. Našťastie nie je nič zlomené, ani nič nekrváca. Marek odľahčuje Katin náklad a dáva jej paličky. Od teraz aspoň máme výhovorku, aby sme sa mohli pomaly flákať. Zo sedla schádzame ponad údolie Chou Santo na chatu Vega de Uriellu. Rovno nad ňou sa týči krásna veža Picu Uriellu (alebo aj Naranjo de Bulnes), známa svojimi horolezeckými výstupmi. Marek ako lezec poriadne slintá, no žiaľ na tomto trampskom výlete nenosíme žiadnu výbavu navyše a tak vežu obdivujeme len zospodu. Ubytovanie na chate je príjemné, zo všetkých na ktorých sme doteraz boli je táto najväčšia. Večer aj ráno sa pasú naokolo stáda kamzíkov, ktoré sú očividne zvyknuté na ľudí.
 |
| Výstup z Caínu. Naznačená aj včerajšia trasa zostupu. |
 |
| Výstup z Caínu. El Canalón. |
 |
| Horúčava v Hoyo Grande. |
 |
| Oddych v Horcada de Caín. |
 |
| Zostup z Horcada de Caín na chatu Vega de Uriellu. |
 |
| Picu Urriellu večer pri chate. |
Posledný horský deň nás čaká už len zostup do dedinky Sotrés. Kvôli Katinmu boľavému palcu to ide pomaly, ale nám to vôbec neprekáža. Chodník je krásny, a celý čas obdivujeme vežu Picu Uriellu nad nami. Stretávame zásobovaciu karavánu, ktorá pozostáva z jedného človeka a dvoch oslíkov. Prichádzame na parkovisko nad dedinou Sotrés a skúšame si zavolať taxík. Podarí sa a do pol hodiny prichádza. Za 50 Eur nás vezie 20 km do mestečka Arenas. Musím povedať, že s taxíkmi tu máme celkom dobrú skúsenosť a pre našu veľkú skupinu to ani nie je vôbec drahé. Tu hľadáme spoj do Gijónu (čítaj chichón). Je to veľké mesto pri mori, kde chceme stráviť posledné dva dni a kúsok si oddýchnuť. Na ďalší autobus by sme museli čakať dlho a tak nám na jednom hoteli pomáhajú s objednaním ďalšieho taxíka do Cangas de Onís, skadiaľ už nie je problém dostať sa autobusmi k moru. V Cangas de Onís máme zaujímavý zážitok, lebo lístok na autobus do Gijónu sa nekupuje normálne na pokladni ale v bare. Všetko dobre dopadne a po obede vystupujeme v Gijóne. Objednávame si ubytovanie na dve noci a zvyšok výletu strávime kúpaním, oddychom a návštevou podmorského akvária. Kaťa so svojou boľavou nohou si na dopravu po meste požičiava elektrickú kolobežku.
 |
| Karavána smer chata Vega de Uriellu. (foto: Martin) |
 |
| Chodník z chaty Vega de Uriellu smerom do Sotrés. |
 |
| Gijón. (foto: Kamila) |
 |
| Morské akvárium v Gijóne. (foto: Marek) |
 |
| Pláž v Gijóne. |
V hlave nám už šrotuje, že by sme sa tu ešte niekedy vrátili. Prvá časť v zelených kopčekoch by sa dala ísť ako hrebeňovka aj tri týždne, my sme z nej prešli ledva jednu tretinu. Kantábrijské Kordillery mi prídu ako ideálny trampský sen. Žiadne značky, chodníky akurát od kráv a oviec. Za celý týždeň tejto etapy sme stretli v horách len dvoch ľudí, ak rátame stretnutia mimo dedinu, keď sme sa s niekým v horách aspoň pozdravili. Útulní pomenej, ale nie je problém hocikde stanovať. Vody je všade dostatok, pramene sú všade, jedine si treba dať pozor na krasové oblasti, kde je vody málo. Počasie je celkom náročné, veľa búrok, vetra a zrážok. Výlet sme išli začiatkom júna, otázka je ako to býva inú časť roka, napríklad neskoré leto alebo na jeseň. Druhá časť nášho prechodu v Picos de Europa je už kúsok iná liga. Rozloha je porovnateľná s Tatrami, prevýšenia sú ale väčšie. Oproti Tatrám je to stále menej frekventované a horolezci si tu určite prídu na svoje. Uvidíme, možno sa tu ešte niekedy vrátime.
Comments
Post a Comment