Od Krížnej sme už na Ceste hrdinov SNP a budeme sa jej
držať až do Fačkovského sedla. Pre mňa je táto oblasť úplne neznámou a tak
som rada, že si rozšírim obzory.
Ráno si varíme ovsenú kašu pred hotelom a vydávame sa
vcelku nezáživnou cestou z Kráľovej studne do sedla Malý Šturec. Tentokrát
sme radi za jednoduchý terén, nakoľko chceme byť na Skalke zavčasu, aby sme si
stihli prebrať balíček s jedlom. V sedle Malý Šturec sú cestári
a hneď nám ponúkajú odvoz do Turčianskych Teplíc. Keď nepotrebujeme, tak
sa nám odvoz núka sám. No keď stopujeme,
tak skoro vôbec nemáme šťastie.
Vchádzame do lesa, trochu sa zapotíme pri výšľape, tak
oceňujeme kameň, na ktorom sa dá sedieť ako na tróne. Svrčiník nás privíta hmlou
a obrovskými kriakmi čučoriedok. No nevidíme ani jeden plod. Vyzerá to tam
veľmi záhadne, úplné medveďovo. Pripomínam si, že medvede jedia čučoriedky aj
s listami, a tieto rastliny majú takmer nedotknuté listy.
 |
| Trón |
 |
| Zaujímavé značenie |
 |
Čučoriedkovisko bez čučoriedok
|
Nocovanie na Útulni Cabanka, pri Kordíckom sedle, nám nevychádza, aspoň máme dobrý dôvod sa
niekedy vrátiť do týchto končín. Pokračujeme k sedlu Tunel, kde stretávame
rodinku z Čiech, ktorá sa vracia z ferraty. Nadšene opisuje ako to tu
vyzerá v zime a prevedie nás aj tunelom. V zime to tu musí byť
raj na bežkovanie. Myslím, že už viem, kde si urobíme výlet na bežky.
 |
| Výhľad smerom na Bystricu |
 |
| Tunel |
 |
| Trochu histórie |
Na Skalku
prichádzame už okolo druhej a celí šťastní kontrolujeme obsah balíčka.
Okrem roztopených (a znovu stuhnutých) čokolád je všetko bez ujmy. Aj slanina
a syry to prežili. Oddýchneme, nabalíme a po hodine a pol
vyrážame. Motkáme sa ponad Krahule, obdivujeme dreveničky a napojíme sa na
Svätobarborskú cestu. Dobrý nápad, len škoda, že grafika značenia je veľmi
komplikovaná a v najmä na stromoch je to len machuľa. Takisto chýba
vo väčšine máp. Prameň v Strede Európy netečie, takže nocovanie tu nám
nehrozí. Prejdeme cez rušnú cestu nad Kremnickými Baňami a dupeme do
Kunešova.
 |
| Typická zástavba v Krahuliach |
 |
| Nefunkčný prameň (ale euro ešte našťastie funguje) |
 |
| Oddych pred Kunešovom |
 |
| Polia za Kunešovom |
Začíname riešiť nocľah. Jednou z možností by bolo poprosiť
niekoho o stanovanie na dvore. V zahraničí celkom bežné, no my sme na
to ešte nenašli odvahu. Od únavy v hlave už spriadam plány ako urobiť
z Cesty hrdinov SNP medzinárodne uznávanú a navštevovanú trasu.
K tomu určite patrí zapojenie sa miestnych, u ktorých by človek mohol
prespať, najesť sa či vyzdvihnúť si balíček s jedlom na ďalšiu etapu. Tak,
ako sme zažili na Zélande či na Balkáne pri prechode Via Dinarice. No my dupeme
ďalej okolo známej značky – Pokračujte priamo, približne 1 km. Stretávame pána
so psom, ktorý nás varuje pred medveďmi. Jeho slová mi budú znieť v hlave
celú noc...
Vchádzame do lesa, naberáme vodu v tzv. Medveďom
prameni a v sedle pod Vysokou sa rozhodneme prespať. Pre naše
ukľudnenie robíme medvedie protiopatrenia – varíme a jeme na inom mieste,
jedlo vešiame na strom. Stan si staviame obďaleč. Ja si k tomu ešte
spievam. Objektívne by sme sa mali viac báť padajúcich suchých stromov, no
strachu nerozkážeš. Veľmi sa nevyspíme, hoci je noc tichá (pre mňa až podozrivo
tichá).
 |
| Našli sme ju,slávu značku |
 |
| Medvedí prameň |
Ráno vyrážame cez Bralovu skalu – krásnu vyhliadku
a pokračujeme cez Sklenianske lúky. Okolo desiatej nás začne strašiť
búrka, akurát prechádzame cez obrovské rúbanisko, tak pridáme do kroku, za
chvíľku by sme mali byť na Jalovských lazoch. Kúzelné miestečko, plné chatiek.
Využívame verandu jednej, kde sa uchýlime pred dažďom a hodujeme. Trochu
prestane pršať, nájdeme studničku pod druhou chatkou, keď sa znovu rozleje.
Schováme sa na ďalšej terase a čakáme. Ďalej
vyrážame až o druhej. Na jednom turistickom značení ma zaujme nálepka –
Koruna Turca so schémou trasy – až príliš sa podobá našej trase. Tento názov je
o dosť lepší ako náš – Tour de Fatry.
Nocovanie plánujeme kdesi pod Vyšehradom. Cesta uteká dobre,
terén nie je náročný. Využívame prameň pod chatou na rázcestí Štyri chotáre
a ďalší pred rázcestím Žiare. Vieme o ešte ďalších dvoch pod
Vyšehradom, tak nenaberáme na noc. Chyba. Prvý prameň je blativý a druhý,
pri hranici rezervácie – ten hádam ani
neexistuje. Kubo sa musí kilometer vrátiť. Schádzame trochu zo značky, za
kopček. Našli sme tam peknú lúku aj s menším táboriskom. Stan staviame
v závetrí, noc je pokojná a konečne sa vyspíme.
 |
| Výhľad z Bralovej skaly |
 |
| Sem tam nejaké rúbanisko |
 |
| Super nápad na názov trasy, asi si ho začneme tiež používať |
 |
| Po lesných cestách cesta rýchlo ubieha |
 |
| Zéland pod Vyšehradom |
Raňajky si varíme po výšľape na Vyšehrad. Chceli sme stihnúť
východ slnka, no kocháme sa ním ešte v sedle. Ranná hmla umocňuje náš
zážitok. Prestávky si plánujeme podľa studničiek, ďalšia by nás mala čakať nad
zaniknutou dedinkou Hadviga. Dolu do dediny k overenému prameňu sa nám
nechce, spoliehame na ten pri chodníku. Ďalšia chyba. Je to napájadlo pre
kravy, čo by nevadilo, ale je riadne blatisté. Nemáme na takú vodu chuť. Čo už,
vydržíme pod Vraniu skalu alebo do Fačkovského sedla. Máme pred sebou Závozy,
úsek, o ktorom sme počuli, že je zarastený a problém nájsť chodník.
Našťastie sa to nepotvrdilo a prechod je bezproblémový. Značenia nie je
veľa, no chodník je jasne viditeľný. Preto verím, že v zime to môže byť
riadne problematické. Za chvíľu prechádzame čerstvo pokosenými lúkami
a narazíme na super prameň (znovu napájadlo) pod Vraňou skalou. Veľmi
výdatný, tak využívame nielen na pitie ale aj osvieženie a umytie. Umývame
nielen seba ale aj tričká a ponožky. Snažíme sa zmyť ten smrad, no studená
voda bez mydla veľmi nepomáha. Ale lepší pocit máme určite.
 |
| Raňajky na Vyšehrade |
 |
| Hadí strom |
 |
| Križovatka pod Závozmi |
Čas máme celkom dobrý, tak presadzujem zástavku vo
Fačkovskom sedle na salaši. Halušky a pirohy musia byť. Okolo tretej
vyrazíme na Kľak a týmto definitívne opúšťame Cestu hrdinov SNP
a vstupujeme do „poslednej“ Fatry nášho výletu – Lúčanská Malá Fatra. Na
Kľak sa tešíme, je to nádherný kopec s ešte krajším výhľadom. Značka je
vedená trochu inakšie ako si pamätáme z našej poslednej návštevy, vedie teraz cez sedlo s dobrý výhľadom.
Tesne pod vrcholom je odbočka na Vodopád Kľak, tým smerom je aj naša naplánovaná
útulňa Javorinka. Nie je ešte ani pol
piatej, tak si vybehneme ešte na vrchol. Cestou na útulňu nás chytí riadny
lejak, hoci len pár metrov od chaty ale premočený sme úplne. Útulňou sme milo
prekvapení, škoda len tých odpadkov. My sme naučení všetko jedlo na noc zbaliť
a zavesiť, nenecháme ani odpadky na stole. Nedávame myšiam šancu.
A že tých na tejto chate je. Jednu som stihla aj zazrieť, vôbec sa ma
nebála. Prameň pri chate je dobrý, len trochu pomalší.
 |
| Cestou na Kľak |
